František I. Turzo
František Turzo z Betlanoviec (* 1515? – † 17. marec 1574, Oravský hrad) nitriansky biskup (nekňaz), prefekt Uhorskej komory, predseda Dvorskej komory, kráľovský radca, od roku 1569 kráľovsky dvormajster (titulárna funkcia), zakladateľ bytčiansko-oravskej vetvy Turzovcov, najmocnejší feudál v oblasti severozápadného Slovenska. František Turzo významne prispel k stavebným úpravám na Oravskom, Lietavskom hrade a Bytčianskom zámku. Podporoval školstvo, vzdelanosť, kolonizáciu, zakladanie nových dedín a hospodárskych dvorov. Hoci bol katolíkom, bol naklonený reformácii a na Oravskom hrade si vydržiaval evanjelického kazateľa.
Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]
- 1534 – 1557 – Nitriansky biskup;
- 1556 – 1574 – župan Oravy.
František sa narodil spišskému županovi Jánovi Turzovi, zvanému Krivý, a Anne Abafiovej. Otec mu zomrel, keď bol ešte dieťa a tak sa jeho poručníkom stal vplyvný druhostupňový strýko Alexej Turzo. Ten pre Františka v roku 1534 získal nitrianske biskupstvo. Hoci nebol vysväteným kňazom, bol František Turzo v roku 1544 zvolený za nitrianskeho biskupa. V tej dobe nebolo nič zvláštne, že vysoké cirkevné úrady zastávali svetskí ľudia. Duchovnú správu nitrianskej diecézy zveril svojmu kanonikovi Jurajovi Hetesovi a sám spravoval majetky biskupstva a podieľal sa na verejných krajinských záležitostiach. Panovník Ferdinand I. vymenoval v roku 1548 Františka Turzu za prefekta Uhorskej komory v Bratislave, čím sa stal členom miestodržiteľskej rady, najvyššieho úradu uhorskej vnútornej politiky. V priebehu niekoľkých rokov sa stal členom každého vplyvného krúžku vládnych úradníkov. V roku 1550 mu vymenovanie za nitrianskeho biskupa potvrdil pápež Július III. V roku 1556 sa stal aj predsedom Dvorskej komory (do roku 1563).[1]
Rodinný život[upraviť | upraviť zdroj]
V polovici 16. storočia hlavnej uhorskej vetve Turzovcov hrozilo vymretie. Aby mohol biskup František dostáť svojim rodovým záväzkom, musel sa vzdať cirkevnej dráhy. Aby kompenzoval stratu Nitrianskeho biskupstva, rozhodol sa získať Oravský hrad s panstvom. V marci roku 1556 zaplatil František zálohovú sumu 18 337 uhorských zlatých a dostal prísľub, že ak sa ožení sa a narodí sa mu syn, mohol by hrad prejsť aj do jeho vlastníctva. Následne rezignoval na funkciu biskupa a v tom istom roku vstúpil do zväzku manželského s Barborou Kostkovou, dcérou Mikuláša Kostku zo Sedlíc a Anny z Hrušovského hradu (dcéry Hyeronýma Hrušovského zo Záblate). Svadba sa konala v katolíckom duchu na Lietavskom hrade 14. júna 1556.
Koncom októbra 1556 panovník uvoľnil Františka z hodnosti prefekta Uhorskej komory a vymenoval ho predsedom Dvorskej komory. Získaním Oravského panstva a županskej hodnosti nadobudol František zázemie pre svoj svetský život. Vďaka manželstvu s Barborou Kostkovou získal František Turzo v roku 1558 aj Lietavský hrad s panstvom. Kúpil ho za 12 640 zlatých. Manželstvo s Barborou Kostkovou ostávalo bezdetné a hrozba vymretia rodu trvala ďalej. Po piatich rokoch 6. apríla 1561 Barbora zomrela. Za svoju druhú manželku si vyvolil 14-ročnú Katarínu, dcéru bývalého chorvátsko-slavónskeho bána, vtedy kapitána Szigetváru Mikuláša Zrínskeho a Kataríny Frangepánovej. Svadba sa konala 28. júna 1562 na hrade v Bojniciach a zúčastnili sa jej významní predstavitelia Uhorska. Pôvodne sa mala konať 21. júna 1562 na hrade Eberau (Monyorókerék).[2] Aj druhý sobáš prebehol podľa zákonov a obradov katolíckej cirkvi. Behom nasledujúcich deviatich rokov sa im narodilo päť detí: Anna (*1565), Juraj (*1567), František (*1569), Uršula (*1570) a Katarína (*1571). Dospelého veku sa nedožil iba syn František.[3]
František Turzo a Katarína Zrínska žili striedavo na Lietavskom a Oravskom hrade. František Turzo sa snažil získať aj susedný Hričov a Bytču s panstvom, čo sa mu podarilo v roku 1563. Ako zálohovú sumu zložil 17 000 zlatých.
František Turzo zomrel 17. marca 1574 na Oravskom hrade. Pochovali ho v bytčianskom farskom kostole. Jeho vdova Katarína Zrínska sa s deťmi usadila na Bytčianskom zámku, ktorý sa stal hlavným sídlom bytčiansko-oravskej vetvy Turzovcov na nasledujúce polstoročie.[4]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ GECSÉNYI, Lajos. Tajomný Thurzo. František Thurzo, predseda Uhorskej a Dvorskej komory (1549 - 1563). In: LENGYELOVÁ, Tünde, a kol. Thurzovci a ich historický význam. Bratislava : Pro Historia : Historický ústav SAV, 2012. ISBN 978-80-89396-19-1. S. 185 – 202.
- ↑ FEDERMAYER, Frederik. Svadobné oznámenia Thurzovcov (prameň ku genealogickému výskumu rodu). In: LENGYELOVÁ, Tünde, a kol. Thurzovci a ich historický význam. Bratislava : Pro Historia : Historický ústav SAV, 2012. ISBN 978-80-89396-19-1. S. 185 – 202.
- ↑ SAKTOROVÁ, Helena. Príspevok ku genealógii rodiny Turzo. Biografické štúdie (Martin: Slovenská národná knižnica), 2007, roč. 32, s. 175 – 186. ISSN 0067-8724. ISBN 978-80-89023-93-6.
- ↑ LENGYELOVÁ, Tünde, a kol. Thurzovci a ich historický význam. Bratislava : Pro Historia : Historický ústav SAV, 2012. ISBN 978-80-89396-19-1. S. 185 – 202.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- BERNÁTOVÁ, Martina. František Turzo. MÚZA (Považské Múzeum v Žiline), 2016, roč. 4, čís. 1, s. 25 – 30. Dostupné online [cit. 2016-10-16].
- ČERŇAN, Igor. Oravský hrad v období Turzovcov a ich hrobka. In: Zborník Oravského múzea. Oravský Podzámok : Oravské Múzeum P. O. Hviezdoslava, 1995. Ročník 12, s. 25 – 32.
- DVOŘÁK, Pavel, a kolektív. Juraj Turzo : veľká kniha o uhorskom palatínovi. Martin : Matica Slovenská, 2012. ISBN 978-80-8128-043-6.
- CHMELÍK, Martin. Thurzovci a Orava. In: Turzovci : zborník z konferencie. [Žilina] : Žilinský samosprávny kraj, 2012. Dostupné online. ISBN 978-80-971035-7-6. S. 14 – 27. Archivované 2016-10-18 z originálu.
- KOČIŠ, Jozef; KURUCÁROVÁ, Jana. Juraj Turzo : životné osudy Juraja Thurzu. Žilina : Georg, 2012. ISBN 978-80-89401-76-5.